Elektronický podpis na Slovensku – skutočnosť a mýty

20. 07. 2006 | 12/2005 | Comments [0]

Elektronický podpis na Slovensku – skutočnosť a mýty. O elektronickom podpise sa najmä v poslednom čase popísalo viac ako dosť. Žiaľ, v prevažnej väčšine bez znalosti problematiky a bez rešpektovania súvislostí. Elektronický podpis ako samostatný fenomén, navyše vytrhnutý z kontextu, neznamená nič.

Elektronický podpis na Slovensku – skutočnosť amýtyOelektronickom podpise sa najmä vposlednom čase popísalo viac ako dosť. Žiaľ, vprevažnej väčšine bez znalosti problematiky abez rešpektovania súvislostí. Elektronický podpis ako samostatný fenomén, navyše vytrhnutý zkontextu, neznamená nič. Tým skôr, že pojem podpis podľa názoru odborníkov voblasti práva ani nie je definovaný vnašom právnom poriadku. Občiansky zákonník v § 40, ods. 4 uvádza: Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom. Diskutovať možno otom, či vdanom konkrétnom prípade potrebujeme pri určitom právnom úkone zachovať písomnú formu (voľne povedané, či sa vyžaduje vlastnoručný podpis) alebo nie. Ak príslušný predpis vyžaduje písomnú formu, musíme rešpektovať platnú legislatívu.

UŽITOČNOSŤ A CENA

Vtejto súvislosti sa často hovorí oprísnosti nášho zákona oelektronickom podpise. Zákon striktne sleduje cieľ, aby bolo spoľahlivo zaručené zachytenie obsahu právneho úkonu aurčenie osoby, ktorá právny úkon urobila tak, ako to vyplýva zplatnej legislatívy. Nie je známe, že by bola zverejnená analýza ustanovení zákona, ktoré sú vrozpore suvedeným. Navyše si treba uvedomiť, že takzvané „zoslabenie“ zákona okamžite privedie kurčeniu právnych úkonov, pri ktorých nie je možné použiť zaručený elektronický podpis. Skúsenosti Rakúska sú vtomto smere dostatočne poučné. Vmene čoho sa to chce dosiahnuť? Vmene rýchlejšieho rozšírenia? Ale načo komu bude zaručený elektronický podpis, keď ho bude možné použiť len vniektorých vybraných prípadoch. Poslednou „módou“ je nahrádzať spomínanú písomnú formu nejakými dohodami. Dôsledkom toho je, že elektronické podania sa musia potvrdzovať dodatočne časťou odoslaného dokumentu spodpisom apečiatkou adoručiť osobne alebo poštou. Môže niekto vysvetliť, včom spočíva výhoda takéhoto elektronického podania?

Častou témou je cena za možnosť používať elektronický podpis. Áno, je pravdou, že prvotné vybavenie, ako aj ročný poplatok za služby certifikačnej autority niečo stoja. Aaj to je pravdou, že pokým nebude dosť aplikácií, je rentabilita takejto investície sporná. Vtomto smere je najväčším dlžníkom štátna správa ako potenciálne najväčší poskytovateľ možností elektronicky komunikovať sobčanmi a podnikateľmi. Len veľmi pomaly sa rozbieha bezpapierový styk sňou napriek množstvu uznesení azáväzkov voči EÚ. Nadruhej strane ročný poplatok za služby certifikačnej autority (600 až 1 000 Sk) rozhodne nemožno pokladať za vysoký, keď ho porovnáme s mesačnými poplatkami za používanie napr. mobilných telefónov. Pritom je reálne, že konkurencia poskytovateľov certifikačných služieb aj tu zohrá svoju úlohu. Pokiaľ ide oprvotné vybavenie, existuje vzahraničí overená metóda, ako môže štát prispieť krýchlejšiemu nasadeniu elektronického podpisu. Účinným opatrením by bolo znížiť alebo celkom odpustiť správne poplatky pri podaní (hoci na obmedzený čas) so zaručeným elektronickým podpisom. Má to aj svoju logiku – pri elektronickom vybavovaní ide predsa oúsporu nákladov štátnych orgánov na spracovanie podania.

SLOVENSKÉ PODMIENKY

Zákon oelektronickom podpise platí necelé tri roky – plnú účinnosť vsúlade sustanoveniami vňom dosiahol až vseptembri 2002. Za tento čas bolo potrebné vybudovať základnú infraštruktúru, certifikovať bezpečné zariadenia, vyvinúť acertifikovať bezpečné aplikácie na podpisovanie aoverovanie, akreditovať certifikačné autority, vypracovať množstvo metodických pokynov avykonať mnoho ďalších úkonov, potrebných na uvedenie elektronického podpisu do života. Sú na to necelé tri roky veľa alebo málo? Vporovnaní svyspelým zahraničím, kde napr. len certifikácia produktov trvá vo viacerých prípadoch roky, je to veľmi málo. Pritom sa nehovorí oneporovnateľne horších podmienkach na Slovensku, vktorých sa Smernica EÚ oelektronickom podpise implementovala do praxe, vporovnaní svyspelým zahraničím.

Vsúčasnosti nie sú doriešené všetky otázky, spojené selektronickým podpisom. Ale budú vôbec niekedy vyriešené? Moderné informačné technológie sú jednou znajdynamickejšie sa rozvíjajúcich oblastí, vktorých zastavenie rýchleho pokroku nikdy nenastane. Spomeňme si na mobilné telefóny spred desiatich rokov – dnes sú to muzeálne kusy anám sa zdá, že vôbec neboli. Napriek tomu možno konštatovať, že súčasná implementácia elektronického podpisu na Slovensku je plne funkčná ateda korene problémov s jeho masovejším používaním treba hľadať nie v ňom samotnom. Všeobecne platí, že správna diagnóza má 80-percentný podiel na úspešnom riešení problémov avplnej miere to platí aj na problémy spojené smasovým používaním elektronického podpisu.

VČO JE TEDA PROBLÉM?

Nie jeden problém, ale hneď tri. Avšetky úzko súvisia, takže oddeliť ich apo jednom riešiť by neprinieslo najvyšší očakávaný efekt. Azda najvážnejší problém spočíva vnedostatku aplikácií, umožňujúcich použitie zaručeného elektronického podpisu. Možno uviesť niekoľko príčin tohto stavu. Je to otázka koncepčnosti budovania informačného prostredia, otázka priorít, ale aj otázka finančných prostriedkov. Vsúčasnosti sú vo vysokom štádiu rozpracovanosti aplikácie, ktoré nauvedenie do používania potrebujú – zhľadiska záujmov spoločnosti – smiešne malé sumy. Neadresná kritika stavu používania elektronického podpisu tu nepomôže. Len vyriešením každého konkrétneho prípadu dosiahneme želaný stav. Druhým vážnym problémom je nepripravenosť štátnej správy na prechod na bezpapierový styk sobčanom apodnikateľom. Vzáujme spravodlivosti treba povedať, že mnohé štátne orgány robia vtomto smere čo je vich silách. Stále to však nestačí na výrazný zlom vtejto oblasti. Jedným zurýchľujúcich faktorov by mohlo byť povinné zavedenie elektronických podateľní vo všetkých orgánoch štátnej správy, ale aj samosprávy tak, ako to zaviedli vsusednej Českej republike. Nie je to samospasiteľné riešenie, ktoré by riešilo všetky problémy, ale ako „štartér“ by určite poslúžilo.

Tretím problémom je riadenie procesov informatizácie vrámci EÚ. Vdecembri 1999 bola prijatá smernica oelektronickom podpise. Bol to priekopnícky čin, ale prax po šiestich rokoch jej existencie už ukazuje potrebu novelizácie. Je to logické, ak berieme do úvahy nesmiernu dynamiku rozvoja vtejto oblasti. To je však iná otázka.

ABSENCIA KOORDINÁCIE

To, čo vsúčasnosti spôsobuje problémy, je absencia koordinačnej činnosti zo strany EÚ. Existoval (a možno aj existuje) výbor pre elektronický podpis, ale pokiaľ je známe, od roku 2002, keď naposledy zasadal na „mini“ dvojhodinovom zasadaní, nevyvíja žiadnu činnosť. Dôsledkom sú problémy pri riešení niektorých strategických otázok, neexistujúca koordinácia postupu krajín EÚ a- čo je najvážnejšie – prakticky nedosiahnuteľná právna uznateľnosť dokumentov podpísaných elektronickým podpisom v „cezhraničnom“ styku. Riešenie tohto problému dvojstrannými dohodami medzi jednotlivými krajinami EÚ určite nebude riešením pre celú úniu. „Úniovými“ problémami sa zaoberá FESA – združenie národných orgánov krajín EÚ, zodpovedných za dohľad nad činnosťou voblasti elektronického podpisu. Jej právomoci sú však nulové ajej prínos je vo výmene skúseností medzi jednotlivými krajinami EÚ. Oužitočnosti netreba pochybovať, ale na posun vpred to nestačí.

SÚČASNÝ STAV NA SLOVENSKU AVEÚ

Ako sme už spomenuli, elektronický podpis na Slovensku je plne funkčný. Vmarci t.r. Daňové riaditeľstvo SR ako prvé prekonalo magickú hranicu aumožnilo komunikáciu spoužitím zaručeného elektronického podpisu pri podávaní daňových priznaní. Vo vysokom štádiu rozpracovanosti sú ďalšie projekty, ku ktorých dokončeniu chýbajú, zhľadiska štátneho rozpočtu, bezvýznamné prostriedky. Zostáva len dúfať, že aspoň časť znich bude uvedená do prevádzky ešte vtomto roku.

Národný bezpečnostný úrad vrámci činnosti spomínaného združenia FESA analyzoval certifikáty získané zjednotlivých krajín EÚ. Výsledky sú poučné, ale aj alarmujúce vtom zmysle, že absencia koordinácie zo strany orgánov EÚ vytvorila priestor na odlišné interpretácie. Vtejto etape budú východiskom dvojstranné rokovania sČeskou republikou, Rakúskom, Nemeckom aTalianskom oprijatí opatrení na odstránenie „technickej“ nekompatibility (čo nepokladáme za kardinálny problém), ale aj hľadanie východísk pre vzájomnú právnu uznateľnosť elektronického podpisu (to už môže byť zložitejší problém).

Súčasne suvedeným sa Národný bezpečnostný úrad zapojil do pilotného projektu Bridge certifikačná autorita vrámci programu EÚ nazvanom IDA – Interchange of Data between Administrations. Realizácia tohto projektu by vyriešila – aspoň na technickej úrovni – medzinárodnú uznateľnosť elektronických podpisov.

PROBLÉMY AOPÄŤ PROBLÉMY

Vsúčasnosti sa na Národný bezpečnostný úrad obracajú mnohé orgány štátnej správy sproblémami, ktoré vyplývajú zuvádzania do života legislatívy EÚ, obsahujúcej priamu povinnosť umožniť používanie elektronického podpisu pri vybavovaní príslušných agend. Je to jednak dôsledok zámerov EÚ voblasti informatizácie, ale súčasne aj dôsledok nedostatku resp. úplnej absencie koordinácie zo strany EÚ. Týka sa to agendy verejného obstarávania, vlastníckych práv, zdravotníckej dokumentácie aďalších.

Celkovo možno konštatovať, že postup voblasti nasadzovania elektronického podpisu je evidentný, nie však dostatočný na výrazné prejavenie sa jeho potenciálu. Stačilo by však dôsledne splniť už prijaté uznesenia azámery amožno by ani nebolo očom diskutovať.

TREBA NOVELIZOVAŤ ZÁKON?

Odpoveď na otázku, či treba novelizovať zákon oelektronickom podpise závisí od uhla pohľadu. Zhľadiska vykonateľnosti zákona taká potreba nie je akútna. Zhľadiska praxe získanej vuplynulých rokoch by novela bola užitočná. Každý zákon vyžaduje nepretržité monitorovanie stavu aodstraňovanie rozporov, na ktoré poukazuje prax. Tým skôr sa to týka predmetného zákona, upravujúceho vzťahy vdynamicky sa rozvíjajúcej oblasti informatiky.

Nadruhej strane treba poukázať na fakt, že zákon je implementáciou smernice EÚ do legislatívneho prostredia SR. Smernica, ako sme už spomenuli, sa bude skôr či neskôr novelizovať. To, samozrejme, ovplyvní aj náš zákon. Každá zmena však môže ovplyvniť jej technické zabezpečenie – inak povedané: bude vyžadovať doplnkové investície napr. uprevádzkovateľov certifikačných autorít. Preto by novela nemala zasahovať oblasti, ktoré by po zmene smernice EÚ bolo treba opäť novelizovať atým znehodnotiť vložené investície našich podnikateľov. Aešte jedna poznámka. Trendy vEÚ jednoznačne naznačujú, že zodpovednosť za informačné služby poskytované zúzemia príslušnej krajiny nesie vláda tejto krajiny. Vtejto etape vývoja to má svoju logiku atreba to rešpektovať aj vlegislatíve, týkajúcej sa elektronického podpisu.

Preto obsahom návrhu novely zákona oelektronickom podpise sú oblasti, ktoré vyžadovali metodické usmernenia avýklady Národného bezpečnostného úradu vzáujme jednotnosti apresnosti ich používania. Na základe analýzy stavu viných členských krajinách EÚ možno konštatovať, že rovnaké problémy sa vyskytujú aj unich. Vnávrhu novely sú zapracované zmeny vzáujme plnej kompatibility so smernicou EÚ. Týka sa to klasifikácie elektronických podpisov, úplného odstránenia vplyvu štátu na certifikačné autority, dobrovoľnej akreditácie. Nad rámec smernice, ale vsúlade spožiadavkami praxe amedzinárodnými skúsenosťami, sa rieši otázka automatických systémov. Tento problém vôbec neriešila smernica EÚ aprax ukázala, že patrí knajkritickejším.

ČO MÁ CHCIEŤ OBČAN

Čo povedať na záver? Problém masového používania elektronického podpisu rozhodne nie je vlegislatíve, infraštruktúre alebo poskytovateľoch certifikačných služieb. Národný bezpečnostný úrad spolu scertifikačnými autoritami vykonali množstvo práce nad rámec ich kompetencií apovinností. Ato nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom meradle. Problém spočíva vnedostatku apomalej príprave aplikácií. Prečo je to tak, je otázkou na samostatnú analýzu. Určite kpríčinám patrí neochota opustiť zabehané „papierové“ stereotypy, nedostatočné ovládanie výpočtovej techniky, nedostatok prostriedkov na prípravu aplikácií, nedocenenie nástupu informačných technológií aďalšie.

Akým podielom sa uvedené aďalšie príčiny podieľajú na súčasnom stave, je neisté. Jedno je však nad všetky pochybnosti isté – občan nevie, čo má chcieť. Ak by vedel, že má chcieť efektívne apohodlné vybavovanie svojich záležitostí bez behania po úradoch, navyše skontrolou priebehu vybavovania, situácia by sa radikálne zmenila.

Ing. Peter Oravec


Write review